Divadelná inscenácia Deti ticha od Mark Medoff, nie len pre nepočujúce publikum v Divadle Lab
Barbora Nitschová: „Aby si niekoho mohol počúvať, musíš sa snažiť aj vnímať to, čo hovorí.“
VEREJNÁ PREMIERA: 9.júna 2021 o 19:00 v Divadle Lab, Svoradová 4, Bratislava
Deti ticha by sme mohli nazvať smoliarmi. Je to inscenácia s možno aj najdlhším skúšobným procesom za v histórii Divadla LAB. Keď sa jej tvorcovia dostali cez náročnosť posunkového jazyka, ktorý si pre ňu zvolili, prišiel do sveta COVID-19 a všetko na dlhé obdobie zastavil. Príbeh o nepočujúcom dievčati, ktoré sa snaží nájsť miesto vo svete počujúcich však prežil túto, aj všetky ostatné peripetie a Deti ticha sa dočkali, premiéry, hoci len internej. O tomto projekte som sa rozprávala s režisérkou Barborou Nitschovou, ktorá mi prezradila nielen zaujímavé momenty z procesu tvorby, ale aj silné myšlienky o tom, ako v dnešnej dobe (ne)funguje ľudská komunikácia.
Poďme sa na začiatok porozprávať o téme. Ako vznikla myšlienka uviesť Deti ticha a čím sú výnimočné?
Text sme si vybrali, pretože sa nám veľmi páčilo, ako dokáže rozprávať o problémoch v komunikácii. Je v ňom zdoslovnená celá metafora toho, ako spolu nevieme komunikovať, lebo nechceme. To je problém dnešnej spoločnosti, na ktorom stroskotáva veľa vzťahov a vzniká veľa konfliktov. Ľudia si zamenili významy slova „počuť“ a „počúvať“, respektíve ich akoby spojili dokopy. Neuvedomujú si, že na to, aby si niekoho mohol počúvať, musíš sa snažiť aj vnímať to, čo hovorí a nejako to prijať. S týmto sme sa celý čas hrali. Myslím si, že nám text vie o tom veľa povedať. Postavy, ktoré pred sebou celý čas máme, si uvedomujú problém a snažia sa s ním bojovať, ale prichádzajú na to, aké je ťažké, prekonať svoju hrdosť. Do slovenčiny sa to nedalo úplne preložiť, ale hra sa po anglicky volá „Deti menšieho Boha“ alebo „menej Boha“ (Children of Lesser God). To, ako človek sám chce byť Bohom, ako sám chce organizovať svet okolo seba a myslí si, že má absolútnu pravdu, je väčšinou to, čo bráni komunikácii. Práve toto sa v Deťoch ticha pekne spája a to sme chceli povedať.
Tým pádom si otvorila aj moju druhú otázku. Ako ste našli tento text? Aký bol proces jeho výberu?
Projekt k prijímačkám na magisterské štúdium sme museli odovzdávať pred dvoma rokmi. To znamená, že približne od začiatku letného semestra v treťom ročníku sme hľadali, aký text by sme mohli robiť. Dala som si kritériá, že by bolo ideálne, ak by sme našli text, kde sú najmä mladé postavy. Aby nemali herci pocit, že musia hrať niekoho, kto im je nepatričný vekom. Zároveň som sa snažila hľadať text, ktorý nebude starý a bude v niečom iný. Základný problém, o ktorom sa stále rozprávame a ktorý je asi viditeľný v dramaturgii Divadla LAB, je, že mladí tvorcovia sa chcú veľa vyjadrovať o veľkých témach a potom sa veľa trpí. A to herci nemajú veľmi radi. Tak som si zobrala k srdcu radu pána Majlinga z našich dramaturgických hodín. Pozrela som sa, aké hry vyhrali za posledných štyridsať rokov Laurence Olivier Awards, TONY, Pulitzera a podobné ocenenia. Na základe toho som sa snažila vyselektovať, čo sa dá nájsť na Auraponte, čo sa dá prečítať a čo z toho nie je veľmi fixované na americký, respektíve iný ako stredoeurópsky svet. Veľa tých hier sa ťahá k témam multikultúrnej spoločnosti, či problémom komunity Afroameričanov. Také texty je absurdné prenášať ku nám, lebo to nikdy nebude jedna k jednej, nebude to nikdy vhodné.
Keď som našla túto hru, existovala v českom preklade. Prečítala som si ju a zistila, že existuje aj film. Pochopila som, že to môže fungovať aj tak, že nepotrebujem presne vedieť, čo nepočujúca osoba posunkuje. Keď to herečka vie zahrať, tak nepotrebujem slová, aby na mňa prešlo, čo mi chce povedať. A povedala som si, že je to veľmi dobrá výzva. Presvedčiť pedagógov na prijímačkách bolo prekvapivo jednoduché. Nikdy tu niečo také nebolo, hoci v Čechách existuje na JAMU samostatný odbor, kde sa dá študovať dramatická výchova pre nepočujúcich (Výchovná dramatika pro Neslyšící – pozn. TV). Vedeli sme tak, že ak by nám to veľmi nešlo, môžeme si tam nájsť spoločníka, ktorý nám pomôže. Druhá vec bola zistiť podhubie v ročníku, či by sa spolužiaci vôbec na takéto niečo dali. Keď som sa ich len tak úplne medzi rečou v Doske pýtala, aký jazyk by sa chceli naučiť, keby sa mohli naučiť akýkoľvek, Kristóf (Melecsky), bez toho, aby vedel, čo hľadáme, povedal že by ho veľmi zaujímalo naučiť sa posunkovať. Vtedy sme sa rozhodli. Vedeli sme, že asi o tú tému bude záujem, že máme ľudí, ktorí to vedia alebo chcú zvládnuť, a že v niečom budeme noví. Ale predstavovali sme si to veľmi utopicky, pretože sme nevedeli, koľko nastane problémov.
Ako vyzeral proces práce s textom? V čom bol oproti bežným hrám iný?
Začali sme veľmi skoro. V júni boli prijímačky a my sme začali prekladať text. Nechceli sme to prekladať z češtiny, lebo to je vždy nešťastné. Česi prekladajú hry „na motívy“. Preto sa Dada Brezániová, moja dramaturgička, odhodlala prekladať ho z angličtiny. Na začiatku som si neuvedomovala, nemala som odkiaľ vedieť, že americký posunkový jazyk (American Sign Language – ASL) funguje vo vzťahu k angličtine skoro úplne doslovne gramaticky aj významovo. Dá sa oveľa jednoduchšie simultánne tlmočiť človeka, a zároveň rozprávať aj posunkovať to, čo hovorím. Slovenský posunkový jazyk sa za tie dva roky, odkedy sme začali skúšať, stal kodifikovaným jazykom. Keď sme začali, nebolo to tak, ale za posledné dva roky sa buď začal všade strašne veľa objavovať, alebo som si to iba ja začala viac všímať. No neuvedomovala som si a nevedela som, že ASL má oproti slovenčine úplne inú gramatiku. Hlavne pri prerábaní a opravovaní textu, aby išiel nie „do úst“, ale „do rúk“ našej posunkujúcej herečke, sme sa museli konfrontovať s tým, že sa niektoré vety museli úplne prerobiť. Nestačilo, aby nám povedali, že posunok na toto je taký a tento je takýto. Museli sme to (v spolupráci s lektormi slovenského posunkového jazyka) sami, nanovo skladať.
Dostaňme sa k problémom, ktoré vás stretali. Skúšobný proces bol opradený smolou a nešťastnými náhodami. Ako to vyzeralo?
S nepočujúcimi sme sa dali dokopy už na začiatku procesu. Stretli sme sa s ľuďmi z OZ Myslím, ktorí prišli tieňovo tlmočiť predstavenia v LABe. Vedeli sme, že existuje spolupráca medzi našimi dvoma inštitúciami. Ostali nášmu nápadu na počudovanie celkom otvorení. Nepovedali, že sa to nedá, skôr sa báli či to stíhame za tak krátky čas. Dohodli sme sa, že inscenácia vznikne a ideme do toho spolu. Preložili sme text, s ktorým bolo treba veľa pracovať. Celý proces s hercami začal v októbri 2019, na začiatku štvrtého ročníka. Bolo treba vyriešiť granty, pretože nič nie je zadarmo. Ale to boli vonkajšie faktory, ktoré sa nám podarilo pomerne dobre zvládnuť. Začali sme chodiť na kurzy posunkovania, ktoré trvali pár mesiacov.
Boli sme na výlete vo Viedni, kde je „múzeum nepočutia“ HANDS UP. Vtedy mali herci, ktorí si už asi druhý mesiac skúšali, ako posunkovať základné slovíčka a vety, možnosť aspoň čiastočne skúsiť, aké je to byť nepočujúcim. Múzeum funguje tak, že dostaneš na uši slúchadlá a prechádzaš sa s nepočujúcim lektorom, ktorý ti všetko vysvetľuje iba v posunkoch. Aj keď je tam určitá podobnosť a existuje aj medzinárodný posunkový jazyk, v každom jazyku sú posunky iné. Napriek tomu, ak tam prídu ľudia, ktorí vôbec nevedia posunkovať, dokážu ich lektori sprevádzať a nájdu si s nimi spoločnú reč. Herci si všeličo poskúšali a vydržali byť hodinu alebo dve v tichu. Zázračný moment bol, keď sme vyšli von. Pozerala som sa na nich na obede v reštaurácii a oni na seba posunkovali. Vtedy prvý raz začali ten jazyk využívať ako svoj.
Keď sme sa dostali do fázy, že sme už vedeli základy a chceli sme pracovať na tom, aby každá postava vedela, čo posunkuje, museli sme zmeniť obsadenie. Pôvodnú herečku, ktorá mala hrať Sáru, zavolali hrať do SND. Dohoda znela, že nie je šanca, aby dokázala skúšať tam aj u nás. Celé obsadenie sa tak zmenilo. Všetci sa posunuli „o jednu rolu vyššie“. Vedeli sme, že nemôžeme po troch mesiacoch, čo sa už učíme všetci posunkovať, do toho pribrať niekoho, kto nebol na žiadnej z našich skúšok. Do postavy, ktorá neposunkuje, sme obsadili ďalšiu našu spolužiačku.
Začali sme skúšať v novom obsadení a keď sme sa konečne mali dostať do LABu, celé sa to zrútilo a išli sme domov. Pri bežnom procese si vieš povedať, že raz do týždňa sa virtuálne stretnete a aspoň si to spolu prečítate. Náš prípad bol komplikovaný, pretože sme okrem textov a podtextov potrebovali udržať aj posunkovanie. Niekoľkokrát sme začali nanovo a potom sa zasa všetko zavrelo. Už ani neviem, koľko premiér Deti ticha mali mať, ale zvládli sme to dotiahnuť k nejakému, myslím, pomerne úspešnému koncu.
Zatiaľ to, žiaľ, nevideli žiadni nepočujúci. Boli by sme radi, keby sa to zmenilo. Neviem, čo na to povedia. Neviem, koľko z tých posunkov, ktoré si všetci myslíme, že sú dobré a správne, sú po celej tej dobe naozaj také. A to, ako to bude komunikovať s počujúcim divákom, ktorý takéto niečo ešte nikdy nevidel, uvidíme tiež až vtedy, keď prídu diváci.
Dostaňme sa k scénografii inscenácie. Ako vznikal priestor, v ktorom sa inscenácia odohráva?
Posunkový jazyk je jazyk, ktorý musíš vidieť. Musíš stále vidieť svojmu komunikačnému partnerovi na ruky, udržiavať očný kontakt. Veľmi pekne to poukazuje na to, ako sme sa naučili my, počujúci ľudia, v modernej dobe komunikovať akokoľvek, len nie sa naozaj venovať svojmu partnerovi. V posunkovom jazyku sa nedá hrať s mobilom a pritom komunikovať. A to, čo sme potrebovali dosiahnuť, bolo aby herci nemuseli stále hrať tvárou otočení k hľadisku. Preto sme museli vymyslieť niečo, v čom sa dokážu odrážať a aj keď sa postavia oproti sebe, stále im bude vidno ruky. A tak sme prišli s konceptom, že tam budú zrkadlá. Aby teda herci mali trošku viac slobody v tom, že sa môžu nejako pohnúť alebo otočiť. Potrebovali sme zároveň priestor, ktorý nebude v ničom popisný, keďže celý ten text je písaný ako príbeh, na ktorý si spomína hlavná postava a časy a priestory sa tam menia veľmi rýchlo. Potrebovali sme pracovať s niečím, čo bude variabilné a kde to vieme rýchlo prestriedať. Od začiatku sme nechceli, aby tam bolo veľa hudby, ktorá sa dáva do prestavieb a na ktorú sme ako počujúci diváci strašne zvyknutí. Zážitok z nepočutia, z absencie zvukov v živote s niekým, kto nepočuje, to sme chceli dosiahnuť a toto nám to zabezpečilo. Prestavby sa vedia udiať lusknutím prsta a si hneď niekde inde. Aj kostýmy sme chceli nechať jednoduché, aby sa divák stihol dívať na ruky a nie obzerať si ich oblečenie či pozerať „po vtáčkoch“. Komplikovaná scéna a komplikované kostýmy vedia byť v divadle veľmi zázračné, ale to pre nás v tomto projekte nebolo podstatné. Chceli sme to celé fokusovať na iný spôsob komunikácie, ktorý, myslím si, za v takýchto podmienkach viac vyniká.
Dostávame sa k trochu osobnejším otázkam. V čom si myslíš, že je význam tohto projektu? Myslíš si, že to dokáže možno zmeniť niekoho pohľad na tému nepočujúcich? Alebo vaším cieľom skôr upozorniť na túto tému a podnietiť diskusiu?
Keď sme išli do tohto projektu, mali sme pocit, ako veľmi ideme rozprávať komunite, ktorá je u nás strašne málo viditeľná. Máločo sa však vďaka korone tak veľmi podarilo, ako to, čo sa stalo nepočujúcim. Zrazu sú strašne viditeľní. Dokázali dostať tlmočníkov do všetkých tlačoviek, čo nie je bežné ani vo svete. Takže už nie sú tak neviditeľnou komunitou, akou boli pred dvoma rokmi. Na osobnej úrovni toho, že človek chce na niečo poukázať a byť v niečom prvý a veľmi výnimočný, to trošku zamrzí, ale na druhej strane nás to veľmi teší. Myslím si, že je to veľká škoda, že nepočujúci u nás nemajú toľko možnosti ísť do divadla, pozrieť si niečo, čomu naozaj dokážu rozumieť. Chceli sme spraviť niečo také, čo by mohlo byť zaujímavé pre celú ďalšiu kategóriu divákov. Pretože to, že sa raz za čas – aj keď predpokladám, že teraz to bude častejšie – urobí nejaké tlmočené predstavenie, je jedna vec. Ale robiť iba titulky im veľmi nepomáha, a aj tak je titulkovaných predstavení minimum. Hlavne to je typ projektu, pri ktorom sme si povedali, že kedy inokedy niečo také skúsiť, keď nie na škole? Kedy inokedy môžeš ísť do projektu, na ktorý ti dajú peniaze a ak náhodou nevyjde, tak je to stále školská inscenácia. Skúšanie v školskom divadle je aj o tom, aby sa človek mýlil. Vedeli sme, že máme teraz šancu si skúsiť niečo, na čo by sme sa inokedy možno neodvážili, lebo by sme sa báli následkov, ak to nevyjde.
Je niečo, čo teba osobne na tom fascinuje? Máš nejaké plány v tom aj pokračovať, venovať sa niečomu s podobnému?
Neviem, či predtým, ako sme našli túto hru, som si niekedy našla toľko času pri pozorovaní seba aj spoločnosti na to, aby som si všímala, koľko nepočujúcich ľudí tu s nami je a spoluexistuje. Keď si vezmeš len našu školu, máme nepočujúcu pani upratovačku. A nikto to nevie. Sú to veci, ktoré sú stále okolo nás a keď si ich nevšímaš, tak si ich nevšímaš. Ale keď si ich začneš všímať, tak sa ti otvorí úplne iný svet. Zrazu ideš po meste a vidíš ľudí, ktorí posunkujú a sú tu s tebou. Je strašne zvláštne, že žijeme v jednej krajine a mali by sme si teda navzájom rozumieť, a pritom tu máš ľudí, ktorým vlastne nerozumieš. Nie je to preto, že si minoritná časť spoločnosti, ty si majoritná a stále im nerozumieš. Ako to potom musia brať oni… Strašne ma to fascinuje.
Začala som sledovať na YouTube viacero zahraničných nepočujúcich tvorcov, ktorí sa vyjadrujú ku všelijakým veciam. A to, že tomu nerozumiem a potrebujem titulky, je druhá vec. Ja sa nemôžem tváriť, že som teraz expert na posunkový jazyk. Ja som samotnému posunkovaniu nevenovala toľko času, čo herci. Veľmi ma to fascinuje, ale či by som sa dala na ďalší takýto projekt, neviem. Nie preto, že by ma to nebavilo alebo že by to nebola výzva. Ale keby som išla do ďalšieho takého projektu, určite by som si dala pozor na jednu vec. Hoci sme to nerobili len s počujúcimi a mali sme nepočujúceho lektora, určite by som už nechcela robiť ďalší projekt len s počujúcimi hercami. To som vlastne pochopila asi až vďaka tomu, že sledujem tých nepočujúcich ľudí na internete. Oni sa vyjadrujú k tomu, ako chcú byť zahrnutí do toho, čo sa tvorí o nich.
Keď začala naša inscenácia vznikať, bola aj myšlienka, s ktorou prišiel pán dekan, že čo ak by sme si požičali nejakú herečku z Brna, ktorá chodí na tKatedru Výchovnej dramatiky pro Neslyšící, pretože tam chodia aj počujúci aj nepočujúci študenti. Bol tu teda nápad zahrnúť do nášho projektu aj nepočujúcu herečku, ale opäť by vznikol problém, pretože česká znaková reč a slovenský posunkový jazyk sú dva jazyky, ktoré sú iné. Nevylučujem, že by som do takého projektu išla, ale momentálne si potrebujem asi od toho celého oddýchnuť. Bol to veľmi komplikovaný dvojročný proces.
Posledná otázka je klasická na záver. Aké máš plány do budúcna? Chcela by si niečo ešte dodať?
Plány do budúcna sú: Uvidím. Posielala som prihlášku na doktorandské štúdium. V tomto momente je to tak, že síce prijímačky sú čiastočne v mojich rukách, ale posledné slovo nikdy nie je na tom človeku, ktorý sa hlási. Vyzerá to teda tak, že ak sa to podarí, tak budem pokračovať na našej škole. Rysuje sa mi aj jeden projekt, ktorý sa presúva, presúva a presúva už od začiatku korony a ja nemám nič podpísané, takže to nie je niečo, o čom by som mohla úplne presne čo hovoriť.
Ak nepríde ďalšia šialená vlna, ktorá pozatvára všetky hranice a divadlá, chystám sa – už na druhý pokus, lebo prvýkrát to kvôli korone nevyšlo – na stáž do Brna, do HaDivadla. Chcela by som vidieť, ešte za mojich mladých liet, ako budem robiť niečo úplne prakticky, sama vo veľkom divadle, aké to v profesionálnom prostredí je. To je vec, ktorú v našom vyučovacom procese nemáme a pokusy o to, aby sa do osnov dostali nielen herecké „stáže“ v pedagogických réžiách v profesionálnych divadlách, ale aj možnosti pre režisérov a dramaturgov, byť svojim pedagógom asistentmi réžie, prekazili dva koronové roky. Je to niečo, čo by každý študent podľa mňa počas svojich „učňovských rokov” potreboval absolvovať.
A ešte chcem dodať, aby sa prišli ľudia pozrieť na reprízu. Bude fajn, keď nám po predstavení nebude tlieskať len sedem pánov profesorov, ale aj iné publikum, ktoré bude plnšie.
Nech už je to čokoľvek, čo ju v budúcnosti čaká, držím Barbore palce, aby zvládla všetky prekážky minimálne tak dobre, ako pri skúšaní Detí ticha a ďakujem jej veľmi pekne za rozhovor.
Tamara Vajdíková, 3. Bc. Katedra divadelných štúdií